V Policajnom zbore čoraz intenzívnejšie rezonuje otázka využívania ustanovenia § 89 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon o štátnej službe), podľa ktorého je v príplatku za riadenie zohľadnený aj výkon služby nad základný čas služby v týždni. Zákon hovorí, že ak má príslušník Policajného zboru priznaný príplatok za riadenie, „v tomto príplatku je zohľadnený aj výkon štátnej služby nad základný čas služby v týždni“. Toto ustanovenie bolo do zákona zavedené v roku 2008. Už dôvodová správa k vtedajšiemu návrhu vysvetľovala jeho účel: prípadný výkon služby nad základný čas je zohľadnený v príplatku za riadenie, a preto zaň nadriadenému nepatrí osobitný príplatok podľa § 98. Hoci zámerom zákonodarcu bolo pravdepodobne pokryť výnimočné situácie vyžadujúce prítomnosť nadriadených policajtov mimo pracovného času, súčasná prax na viacerých útvaroch ukazuje nebezpečný posun: z riadiacich policajtov sa stávajú zamestnanci s očakávanou permanentnou a bezodplatnou dostupnosťou 24/7. Zákonodarca však nikde neuviedol, že príplatkom za riadenie vzniká povinnosť neobmedzenej dostupnosti mimo služby.
Takýto výklad by bol v rozpore aj so systematikou samotného zákona. § 64 naďalej ustanovuje základný čas služby v týždni na 40 hodín, pri nerovnomerne rozvrhnutom čase služby počas celého kalendárneho mesiaca na 38 hodín. Zákon pritom neustanovuje, že pre policajtov s príplatkom za riadenie tieto pravidlá neplatia. Príplatok za riadenie preto môže riešiť spôsob odmeňovania služby nad základný čas, nemôže však sám osebe zrušiť hranicu medzi rozvrhnutým časom služby a osobným voľnom.
Rovnaký princíp Odborový zväz polície v Slovenskej republike presadzuje aj v iných oblastiach. Ak služobný úrad od policajta vyžaduje konkrétnu činnosť, ktorú možno naplánovať, má byť organizovaná v rámci jeho služby. Upozorňovali sme na to napríklad pri periodických preventívnych lekárskych prehliadkach. Ak je policajt na úkon vysielaný rozkazom alebo pokynom a jeho účasť služobný úrad vyžaduje, nie je správne prenášať túto povinnosť do jeho osobného voľna. Osobné voľno policajta nemôže byť univerzálnou časovou rezervou služobného úradu.
Podľa skúseností policajtov a odborárov z rôznych regiónov Slovenska sa od nadriadených čoraz častejšie požaduje výkon služby mimo pracovnej doby, a to nielen pri závažných udalostiach, ale aj na sanovanie chýbajúceho personálneho stavu príslušníkov pri bežných služobných činnostiach. Narastá počet pokynov na vykonávanie kontrol vo večerných a nočných hodinách, pričom objavujú sa aj požiadavky na osobnú účasť nadriadeného pri udalostiach, ktoré by boli v minulosti riešené štandardnými služobnými mechanizmami.
Osobitným problémom je skutočnosť, že nadriadení policajti takúto činnosť často nevykonávajú z dôvodu vyhodnotenia jej potreby, ale na základe priamych pokynov svojich nadriadených. Postupne sa pritom akoby zabúdalo na dlhodobo zaužívaný princíp, podľa ktorého v čase neprítomnosti nadriadeného na útvare zabezpečuje nevyhnutné úlohy stála služba alebo operačné stredisko. Namiesto využívania týchto mechanizmov dochádza k častejšiemu sťahovaniu funkcionárov z ich osobného voľna, častokrát zbytočne, čo vytvára dojem permanentnej dostupnosti bez jasne stanovených hraníc.
Nejednotnosť praxe potvrdzuje aj fakt, že na niektorých okresných riaditeľstvách je dosah nadriadených na telefóne finančne kompenzovaný a v súlade s § 69 zákona o štátnej službe, zatiaľ čo inde sa rovnaké povinnosti automaticky považujú za súčasť príplatku za riadenie. Výsledkom je rozdielny prístup k policajtom vykonávajúcim totožné funkcie v rôznych častiach Slovenska.
Dôsledky takéhoto stavu sa neprejavujú len v osobnom živote funkcionárov. Dlhodobá nadmerná záťaž, narušenie súkromného života a pocit bezmocnosti voči opakovane vydávaným príkazom vedú k frustrácii a vyhoreniu. To sa následne odzrkadľuje aj na pracovisku, predovšetkým v kvalite komunikácie s podriadenými a celkovej atmosfére na útvaroch. V konečnom dôsledku tak nejde len o problém príslušníkov zaradených na riadiacich funkciách, ale o faktor, ktorý môže negatívne ovplyvňovať pracovné prostredie celého Policajného zboru.
Za obzvlášť problematické možno považovať situácie, keď je výkon služby mimo pracovného času nariaďovaný bez akejkoľvek kompenzácie. Za príklad môže slúžiť prípad, keď nadriadený uloží vedúcemu policajtovi s priznaným príplatkom za riadenie povinnosť zostať po skončení služby s hliadkou až do neskorých večerných hodín, napríklad od 15.30 hod. do 22.00 hod., pretože výkon služby policajtov nezodpovedá jeho osobným predstavám. Podriadený funkcionár pritom nemá reálnu možnosť takýto príkaz odmietnuť a za odpracovaný čas nedostane ani finančnú náhradu, ani náhradné voľno. Ak sa podobné situácie opakujú pravidelne, vzniká otázka: kde končí primerané využívanie príplatku za riadenie a kde sa začína jeho zneužívanie?
V rámci takýchto postupov sa opakovane stretávame s názorom, že kontrolná činnosť nie je bežný výkon služby a vzhľadom na uvedené, nie je potrebné ani dodržiavať prestávky medzi službami, ktoré sú upravené v zákone o štátnej službe. Ak služobný úrad vyžaduje od riadiaceho funkcionára dosah na telefóne mimo jeho služobného času, zákon na to pozná inštitút služobnej pohotovosti podľa § 69 zákona o štátnej službe s nárokom na peňažnú náhradu. Príplatok za riadenie teda nemožno zneužívať ako bianco šek na bezplatnú pohotovosť a nepretržité zásahy do súkromia a zákonného odpočinku medzi službami, len za stravný lístok.
Povinnosť nadriadeného „konať pri každom použití donucovacích prostriedkov“ v zmysle návrhu služobného úradu na zmenu § 64 ods. 2 v zákone č. 171/1993 NR SR o policajnom zbore je v bežnej praxi nerealizovateľná. Donucovacie prostriedky sa rutinne používajú aj pri štandardných úkonoch – eskortách, predvádzaní či umiestňovaní osôb do cely policajného zaistenia. Ak hliadka použije putá o tretej ráno počas víkendu pri bežnom predvedení bez akýchkoľvek zranení či pochybností, novelizované znenie § 64 by nútilo nadriadeného okamžite vstupovať do úkonu alebo byť fyzicky sťahovaný do práce z nepretržitého odpočinku. Tak ako pri preventívnej činnosti platí, že vedúci funkcionár riadi a kontroluje podriadených v rámci svojho riadneho rozvrhnutého času služby. Ak vzniknú pochybnosti alebo škodlivý následok, nastupuje zákonný mechanizmus preverenia a spísania úradného záznamu. Bežné a bezproblémové použitie donucovacích prostriedkov je zdokumentované v štandardných služobných záznamoch a podlieha riadnej priebežnej kontrole.
Mnohí skúsení funkcionári riešia situáciu odchodom z riadiacich pozícií alebo zo zboru úplne. Policajný zbor tak stráca ľudí, ktorí by mohli svoje skúsenosti odovzdávať ďalším generáciám policajtov. V období, keď sa dlhodobo hovorí o potrebe stabilizácie personálu, je preto nevyhnutné otvoriť odbornú diskusiu o jasných pravidlách výkonu služby nad základný čas.
Odborový zväz polície v Slovenskej republike bude iniciovať dialóg so sociálnym partnerom s cieľom jednoznačne upraviť podmienky dosahu na telefóne, zjednotiť pravidlá pre výkon služby nad základný čas na celom území Slovenska a odstrániť regionálne rozdiely v prístupe. Len transparentné a spravodlivé pravidlá dokážu zabezpečiť, aby príplatok za riadenie plnil svoj pôvodný účel a nepredstavoval nástroj na neobmedzené využívanie práce nadriadených mimo ich pracovného času.
Riadiaca funkcia znamená vyššiu zodpovednosť. Neznamená však, že osobný čas policajta prestáva existovať.